Maliari
Maliarstvo v 19. storočí
Prelom 18. a 19. storočia bol aj na Slovensku, podobne ako v celej Európe, obdobím zrodu modernej doby ovplyvnenej najmä dedičstvom a odkazom anglickej priemyselnej revolúcie a aj Veľkej francúzskej revolúcie. Pre územie Slovenska toto obdobie znamená najmä potrebu národného sebaurčenia a regionálneho zjednotenia.
Umenie 19. storočia na Slovensku všeobecne možno rozdeliť na tri relatívne ucelené obdobia. V prvej tretine storočia sa maliarska aktivita koncentrovala predovšetkým na východné Slovensko, kde osobitný historický význam a tradíciu mala oblasť Spiša. Pôsobili tu významní portrétisti a krajinári, ktorí nadviazali na odkaz európskeho klasicizmu a vo svojom diele ho postupne prekročili smerom k romantizmu a realizmu.
Do tohto okruhu maliarov východoslovenskej maľby patrí Jozef Caucik (1780 – 1857). Pôsobil v Levoči a stal sa vedúcou osobnosťou maľby prvej polovice 19. storočia. Nepriamo ovplyvňoval nástup národnej, najmä portrétnej školy. Mal zásluhu na umeleckej príprave viacerých talentovaných maliarov. Vo svojom diele sa sústredil predovšetkým na portrétnu tvorbu z okruhu meštianskeho stavu. Pozoruhodné sú aj jeho niektoré krajinárske diela, na ktorých pracoval so zmyslom pre detail a s istým naivizujúcim výrazom. Patrí medzi prvých vážnych autorov kostolných malieb, ktoré si objednala evanjelická cirkev. V jeho podobizniach ožíva obraz meštiackej triedy Spiša v celej jeho pestrosti a bohatosti.
K tomuto okruhu maliarov patrí aj krajinár Ján Jakub Műller (1780 – 1828), Ján Rombauer (1782 – 1849), Karol Marko st. (1791 – 1860), Karol Tibely (1813 – 1870),Ignác Klimkovič (1800 – 1853).
Okolo roku 1850 sa sformovala aj v rámci výtvarného umenia a osobitne maľby na Slovensku tzv. národná škola. Pomenovanie je odvodené od úsilia vtedajšej generácie mladých intelektuálov spolupodieľať sa na národnom sebaurčení, právach a budovaní povedomia Slovákov na území vtedajšieho viacnárodného Uhorska ako súčasti rakúsko-uhorskej monarchie s cieľom dosiahnuť vlastnú štátnosť. Umenie sa v zložitom období 19. storočia rozvíja v nadväznosti na viaceré európske centrá, ktoré poskytovali vysokoškolské vzdelanie. Ešte koncom 18. storočia sa na Spiši usadil významný dánsky maliar Ján Jakub Stunder (1759 – 1811), ktorého pôsobenie na Slovensku priaznivo stimulovalo rozvoj maľby prísneho klasicistického, najmä portrétneho maliarstva, na čo nadviazali viacerí spišskí portrétisti. Výrazným portrétistom a neskôr aj krajinárom pôsobiacim na Spiši bol Ján Rombauer (1782 – 1849). Jeho romantické a naivizujúce videnie skutočnosti ho doviedlo k špecifickej polohe štylizovaných portrétov s parkovým pozadím. Elegantný dvorský výraz nadobudla jeho maľba po pobyte na cárskom dvore v Petrohrade.
Realistické maliarstvo polovice 19. storočia sa spája s historickými procesmi národného obrodenia, ktoré viedlo k štátoprávnemu osamostatneniu územia Slovenska, čo však reálne nastalo až v roku 1918, keď vznikla prvá samostatná Česko-slovenská republika. Výraznými predstaviteľmi tejto realisticky a sociálne orientovanej národnej maliarskej školy boli prevažne figuralisti a portrétisti Jozef Božetech Klemens(1817 – 1883) a Peter Michal Bohúň (1822 – 1879).
Klemensova maliarska tvorba sa sústredila na portrét slovenskej a českej inteligencie 40. rokov. Maľby vynikajú civilnosťou, dôstojnosťou a postihnutím duševných a morálnych kvalít osobností. Tvoria vývinový predstupeň a dôležitý stimul na vznik romantického portrétu, ale aj romantického krajinárstva na Slovensku. V maliarskom diele J. B. Klemensa popri portrétoch dominuje sakrálne motivovaná tvorba (stropné maľby kostola v Bobrovci, Dvanásť apoštolov v presbytériu kostola v Partizánskej Ľupči, Krížová cesta v Pružine, Turzovke a Kláštore pod Znievom, Najsvätejšia Trojica, Ukrižovanie, Nanebovzatie Panny Márie v Žiline, Panna Mária Ružencová v Kláštore pod Znievom a v Rakovej, Žehnajúci Kristus v evanjelickom kostole v Hornej Lehote a Sučanoch). Aj pri oltárnych obrazoch Klemens svojím spôsobom uplatňoval schopnosti portrétistu. Preto väčšinou ide o postavy svätcov v zmysle imaginatívnych podobizní (oltárne obrazy sv. Juraja v Bobrovci, sv. Cyrila a Metoda v Dohňanoch, sv. Galusa v Komjatnej, sv. Jána Nepomuckého v Turzovke a iné).
Bohúňova raná tvorba je poznačená národne orientovaným romantizmom, ktorý vrcholí v diele Ján Francisci ako kapitán slovenských dobrovoľníkov v rokoch 1848 – 1949, kde sa prejavuje romantický pátos, monumentalizácia a mýtizácia procesov národného obrodenia. V závere svojej tvorby Bohúň dosiahol prehĺbenie realizmu s príklonom k psychologizácii portrétu.
K špecifickým a solitérnym postavám slovenskej maľby druhej polovice 19. storočia patril aj Karol Ľudovít Libay (1816 – 1888), ktorý sa venoval najmä technike akvarelu a kresbe. Na rozdiel od generácie vlastencov a národovcov bol svetobežníkom a venoval sa krajinárskemu žánru, pričom vynikal minucióznou opisnosťou a zmyslom pre detail.
V poslednej tretine 19. storočia sa do vývinu maliarstva na Slovensku ojedinele premieta vplyv umenia barbizonských maliarov a impresionistov, postupný vplyv secesie, najmä z blízkej Viedne, čiastočne Mníchova a Prahy. V Košiciach zakladajú maliarsku školu bratia Vojtech a František Klimkovičovci. S ich školením sú spojené aj maliarske začiatkyLeopolda Horowitza (1838 – 1917), ktorý sa stal uznávaným stredoeurópskym portrétistom, podobne ako Július Benczúr (1844 – 1920), taktiež maliar portrétov a historických námetov z maďarských dejín.
V tomto období výnimočný ohlas a uznanie získali spomedzi autorov zo Slovenska maliari Dominik Skutecký (1849 – 1921) a Ladislav Mednyánszky (1852 – 1919). Až v ich maliarskom diele možno hovoriť o skutočnom prekonaní opisnosti a akademizmu maliarstva 19. storočia a o individuálnom uplatňovaní princípov európskej impresívnej maľby. Svetobežník Skutecký sa v Európe presadil ako úspešný maliar anekdotických a mondénných žánrových figurálnych námetov s bravúrnym realistickým ovládaním krajiny. Osobitne pôvabné sú motívy z Benátok. Až po jeho usadení sa na Slovensku (v Banskej Bystrici) dozrela jeho bravúrna maľba myšlienkovo i výrazovo. Fascinovalo ho tu robotnícke prostredie medených hámrov, kde objavil svetelné kontrasty vyvolané žiarou otvoreného ohňa, no najmä pracovný žáner. Popri portrétnom žánri pracoval na všedných výjavoch z prostredia malomesta a motívoch kotlárov v medených hámroch. Jeho maliarska interpretácia sa posunula od realistickej k luministickej.
Ladislav Mednyánszky patrí k vrcholným predstaviteľom európskeho maliarstva na prelome 19. a 20. storočia. Zaoberal sa portrétom, sociálne chápanými figurálnymi kompozíciami a krajinomaľbou. Niesol v sebe úprimný vzťah a obdiv k ľuďom z najnižších vrstiev. Reprezentoval hlbokú filozoficky orientovanú osobnosť sužovanú nepriazňou pohnutej doby až po prvú svetovú vojnu, na ktorej sa sám zúčastnil. Výnimočný výtvarný talent a zrelá ľudskosť ho predurčili k vzniku bravúrneho maliarskeho diela, ktoré je plné výtvarnej odvahy, vizionárstva, melanchólie, ako aj filozofickej hĺbky. Pravidelne sa vracal do rodného sídla v Beckove na Považí a v Strážkach na Spiši, kde je stála expozícia jeho diela. Jeho rozsiahle dielo reprezentuje veľkorysý variant spojenia plenérizmu a luminizmu s prvkami symbolizmu a secesie. Pre maliarstvo na Slovensku zosobňuje jeho dielo prechod k modernému umeniu.